Ešte vycikať a tešte sa na novú éru

13. října 2013 v 21:02 | Roxanne Maguire |  Blog
Ahojte,

je mi to veľmi ľúto, ale tento blog už nebude aktívny. Má zlé meno a design je na nič, jednoducho sa oň nestarám. Ale POZOR! celý tento blog sa bude presúvať na novú adresu. To znamená, že všetky príehy budú pokračovať ďalej, ale na inej adrese. Som to stále ja :) len s novým obalom. Takže ešte vycikať a rýchlo sem: www.myalternative.blog.cz

Teším sa na vás!

Rox :)
 

Úbohá Pani Winchesterová, alebo Odplata slečny Cakeovej

9. srpna 2013 v 1:43 | Roxanne Maguire |  Moje úlety
Tento sloh bol posledný, ktorý som odovzdala mojej učiteľke na bývalej škole a tak mi napadlo, že by som ho mohla dať aj sem.

~

Prvé jasné lúče zaliali malebné anglické mestečko Devon. Pani Winchesterová sa ešte poobzerala v zrkadle a už roznášala deň na nohách. Prvá musela vedieť všetky klebety z ich mesta. Vždy všetko vedela, mala svoje zdroje po celej krajine, dokonca aj v Škótsku.
Ráznym krokom vykročila do kamennej uličky a pneumatiky na bruchu sa jej natriasali. Bola to pani objemná, silného vzhľadu a na hlave mala pricapené krátke červené vlasy. Takú farbu vlasov nemal nikto široko-ďaleko a ona na to bola patrične hrdá. Nechty na prstoch, ktoré pripomínali malé klobásky, mala vždy nalakované.
Chystala sa za svojou priateľkou, slečnou Cakeovou, do kaviarne. Mala veľa priateliek (klebetníc), ale slečna Cakeová bola iná.
Po pár minútach rýchleho klopkania po kamenných dlaždičkách, sa pani Winchesterová dostala pred kaviareň. Zdravil ju známy neónový nápis, ktorý už dávno nesvietil, "Safalátky, koláče a iné pochúťky". Potlačila dvere a zvonček zazvonil. Pani Winchesterová prešla k obvyklému stolu pri okne s výhľadom na celé námestie.
Keď sa slečna Cakeová objavila za pultom, pani Winchesterová si nemohla odpustiť úsmev, no rýchlo pohľad odvrátila. Slečnu Cakeovú by dokázala aj na rukách nosiť, ale nikdy jej to nepovedala. Slečna Cakeová by sa mohla aj na hlavu postaviť, ale od pani Winchesterovej by pekného slova nepočula.
"Ako zvyčajne?" spýtala sa slečna Cakeová, oblečená v ružovej uniforme, spoza pultu ospalo.
"Áno, moja." odpovedala jej pani Winchesterová.
Akoby jedna druhej z oka vypadla. Slečna Cakeová sa tak náhlila ku pani Winchestrovej, hladná po nových klebetách, div, že jej všetko z rúk nepovypadalo. Slečna Cakeová si prisadla za stôl pri okne a pred svoju spoločníčku položila päť punčových koláčov a čaj. Pani Winchesterová jej začala hneď píliť uši, aký má hrozný účes, hoci mali obe rovnaký. Ale slečna Cakeová jedným uchom dnu, druhým von. Jediné čo chcela počuť boli klebety. Pani Winchesterová zvalila do seba jeden punčový koláč a kým prezradila slečne Cakeovej nové klebety, ktoré oko nevidelo, ucho nepočulo, bolo už poludnie.
Keď tu sa zrazu objavil na námestí mladý pán Fairway, ktorý sa minulý týždeň ženil. Vedľa neho stálo mladé dievča a družne sa objali. Pani Winchesterová dobre vedela, ako vyzerá jeho manželka. Lenže táto bola iná. Div, že z nôh nespadla. Až sa jej v očiach menilo. Pani Winchesterovej akoby pustili blchu do ucha. Dohodla sa teda so slečnou Cakeovou, že ich bude sledovať. Išla za nimi hodnú chvíľu a natŕčala uši. Keď videla, ako sa obaja vyškierajú, div že jej oči nevypadli. Nešlo jej do hlavy, akí sú tí dnešní ľudia.
A aféra bola na svete, pani Winchesterová dobehla späť do kaviarne a zadýchane klebetila so slečnou Cakeovou.
"Akože mám zem pod nohami, mladý si našiel frajerku. Týždeň po svadbe, je toto možné? Nečakajú spolu dieťa? Že by si ju teraz priviedol domov, aby ju živil? Pod jednou strechou dve? Alebo chce ženu vyhnať?" pani Winchesterová doširoka otvorila oči a pchala do seba ďalšie punčové koláče.
"Ale, Agnes, ty si predsa jeho sesternica z tretieho ľavého kolena! Musíš mladému Fairwayovi poriadne umyť hlavu, chápeš..." pani Winchestrová chcela pokračovať, ale ústa mala plné koláča. Keď prehltla, pokračovala a ústa sa jej nezastavili.
Keď odbilo sedem hodín, na námestí sa zhromaždilo veľa ľudí, ktorí sa vracali z kostola. Pani Winchesterová sa obrátila na slečnu.
"Veď ja mu ukážem, záletníkovi jednému." vybehla na námestie, začala kričať a ľudia sa okolo nej zhromaždili.
"Čujte dobrí ľudia. Nebudete tomu veriť, ale mladý pán Fairway si našiel frajerku. Dnes som ich videla. To dievča má hnedé dlhé vlasy a írsky prízvuk, vyzerá byť tehotná." pani Winchesterová doširoka otvorila oči a čakala rôzne reakcie, ale určite nie tú, ktorá sa dostavila. Ľudia sa začali smiať. Všetci, deti, mladí, starí. Pani Winchesterová sa začervenala a obrátila sa na mladíka po svojej pravici:
"Čo je také smiešne?" spýtala sa ho, viac-menej nahnevane.
"Viete, to je jeho sestra. Presne ako ste ju opísali, je to jeho sestra." mladík vybuchol smiechom rovno do tváre pani Winchesterovej a ona sa začervenala. Rýchlo sa rozbehla späť do kaviarne, ale ešte začula nejakú starenku, ako jej hovorí:
"Klebety sa niekedy nevyplácajú, však?" a tiež vybuchla smiechom.
Pani Winchesterová dobehla do kaviarne a nahnevane si sadla na stoličku vedľa slečny Cakeovej. Rýchlo zjedla jeden koláč a snažila sa nevnímať, ako na ňu deti spoza skla ukazujú prstom a smejú sa. Keď sa slečna Cakeová spýtala čo sa stalo, pani Winchesterová akoby prepočula otázku a začala rečniť o svojom manželovi.
Konečne stíchla, keď slečna Cakeová pochrapkávala, vonku sa zotmelo, zapli sa pouličné lampy a keď kaviarni vyjedla všetky punčové koláče.
"Dovidenia, moja." pani Winchesterová sa postavila a slečnou trhlo, ako sa prebúdzala zo spánku. Pani Winchesterová na nízkych zničených podpätkoch (kto by sa im čudoval, niesť takú váhu) vyšla z kaviarne.
Slečna sa uvelebila na stoličke a sledovala svoju spoločníčku, ako si vykračuje po námestí domov. Keď zrazu zafúkal silný vietor a vlasy na hlave pani Winchesterovej sa zdvihli, zduli a zleteli na zem. Pod nimi mala pani Winchesterová šedivé krátke vlasy. Poobzerala sa a rýchlo vrátila parochňu naspäť na miesto. Slečna Cakeová sa začala nekontrolovateľne smiať a rozhodla sa, že už nebude znášať teror pani Winchesterovej. Nikdy jej predsa nepovedala nič pekné, stále ju kritizovala a raz, dokonca, rozniesla po meste o nej klebetu.
Slečna Cakeová dala nohám vedieť a ráno vedeli všetci v meste, že široko-ďaleko známe a jedinečné vlasy pani Winchesterovej sú iba parochňa. Keďže slečna Cakeová do príbehu pridala aj to, o čom už dávno vedela, celé mesto sa smialo na gangu klebetníc, ktorý si pani Winchesterová založila. Odvtedy pani Winchesterová z domu ani len nos nevystrčila a ak aj vyšla von, klebetám už nenačúvala. Väčšinou boli o nej.
Úbohá pani Winchesterová.

Druhá časť článku - Puberta

10. června 2013 v 18:06 | Roxanne Maguire |  Blog
Ach áno, toto obávané slovo. Puberta. Neviem kedy sa stalo tabu, no určite to nebolo v blízkej dobe.

Väčšina ľudí mi hovorí, že puberta a dospievanie je najkrajší čas života. Ja som si ňou ešte sama neprešla a preto možno tí, ktorí si už preskákali cez toto obdobie nebudú súhlasiť s mojimi názormi.


Mne puberta príde ako obdobie, v ktorom často jedna zlá voľba môže znamenať veľa (ale určite záleží na povahe človeka). Celý život som vychovávaná k tomu, aby som si tieto rozhodnutia najprv dobre premyslela a o to sa aj snažím. Aj keď som zažila pár "pekných" chvíľ, som vážne hrdá na to, že som si nikdy nepotiahla z cigarety, ani som nebola opitá. Alkohol mi nechutí, dym mi smrdí a na lezenie do postele s niekým vážne nemyslím.


Áno, chápem, že ľudia môžu byť donútení do týchto vecí, ale prečo neporozmýšľať o tom, aké dôsledky môžu tieto veci priniesť?
V mojej triede je nás okolo dvadsať. S istotou môžem povedať, že minimálne štyria fajčia a tých, čo už boi opití ani nerátam.
Títo ľudia zjavne nechápu alebo nechcú pochopiť, že užívanie návykových látok už v puberte môže viesť (a vo väčšine prípadov aj vedie) k závislosti, ktorú prekonajú iba ľudia so silnou vôľou.
Nechápem od kedy je puberta chápaná ako to obdobie kedy "môžem začať fajčiť a piť a užívať si". Áno človek si má užívať, život je len jeden, ale takto?!


Kde sú tie časy kedy sa trinásťročné dievčatá ešte hrávali s bábikami? Teraz vidím samé reportáže, ako trinásťročné dievčatá rodia. Nehovorím, aby sa teraz pubertiačky a pubertiaci hrali s bábikami, ale strčiť im do ruky fľašu určite nie je najlepší nápad.


Kam sa toto celé dostane?
 


Prvá časť článku - Obrana

1. června 2013 v 17:46 | Roxanne Maguire |  Blog
Pamätám sa, keď som bola na prvom stupni (mohlo to trvať až po šiestu triedu) a spolužiaci nadávali nejakému dievčaťu a chlapec sa ho zastal (alebo naopak, ako v mojom prípade), hneď spolu "chodili" a všetci ich spájali a hneď museli byť "do seba", aj keď sa vôbec nemuseli mať radi.
Toto som vždy zo srdca neznášala. Bola som vážne šťastná, keď to celé v šiestej triede nejako utíchlo. Ja totiž neznášam nespravodlivosť a keď niekoho urážajú. Konečne som si mohla hájiť svoje práva a pomáhať ostatným, keď im nadávali. Bola som vážne nadšená.

Lenže potom sa to zmenilo na niečo horšie. Vždy keď som sa niekoho zastala bolo mi hneď nadávané do advokátov a že sa nemám do všetkého starať. Prečo by som nemohla? Nie je to predsa moja vec? Ja sa môžem a budem starať do toho, keď niekoho urážajú a ďaľšie nadávky mi v tom nezabránia! Predsa keď niekto uráža moju kamarátku, alebo spolužiaka, ktorého zrovna nemusím a oni sa nevedia brániť, tak sa nebudem nečinne prizerať ako to (bohužiaľ) robí väčšina ľudí! Alebo (čo je ešte lepšie) nebudem sa predsa na tom smiať! Ako sa musí ten človek citíť? A najväčší paradox na tom je, že tí, ktorí nám vždy narobia najviac problémov sa vždy oháňajú a všetkým nadávajú do sprostých.


Mala som takého spolusediaceho. Stále sa vysmieval z jedného chalana v našej triede (ktorý mimochodom bol černoch) a keď som sa ho spýtala, prečo to robí, dostala som odpoveď:
"Lebo on je sprostý."
"A prečo si usúdil, že je sprostý?" pokojne som sa ho spýtala, ale vnútri som vybuchovala - áno, viem dobre skrývať svoje pocity.
"Lebo má zlé známky." odpovedal (toto bolo mimochodom v ôsmej triede).
"Ale však ty ich tiež nemáš nejaké skvelé, teraz ti ja môžem nadávať, že si sprostý?" spýtala som sa.
"Hej, môžeš. Ale ja sa aspoň snažím, on sa ani nesnaží."
"A ako to môžeš vedieť?"
"...." bez odpovede.


Po tomto rozhovore som mala také nervy, že to tu neviem ani opísať. Jednoducho ma to hnevá, keď sa niekto takto správa. Raz mi jedna učiteľka povedala:
"Vyrovnaj sa a usmievaj sa. Už s tým nič nespravíš. Nespravodlivosť tu je a vždy bude." ale ja sa s tým proste neuspokojím. Ak niečo môžem spraviť, aby bola aspoň aká-taká spravodlivosť v mojom okolí, nenechám to tak!



Neviem kedy presne to moje obraňovanie začalo. Neviem kedy začal ten môj pocit nespravodlivosti sveta a tá moja snaha o demokraciu. Možno to bolo pubertou, ktorou som ešte stále neprešla. Možno to začalo vtedy, keď som si začala vytvárať vlastné názory na veci. Možno to bolo vtedy, keď som si pozrela film The Help, Forresta Gumpa, alebo King's Speech.

Nezabudnite si prečítať druhú časť článku - Puberta vôbec (o týždeň).

3. Kapitola

1. června 2013 v 16:49 | Roxanne Maguire |  Ťažký život G.A. Loireovej
Dni rýchlo ubiehali a rodina Loireových sa pomaly zabývala v mokrom, studenom a nedostupnom Anglicku. Moja izba konečne vyzerala ako izba, ale ja som sa tam stále necítila ako doma - vo Francúzsku. Včera mi telefonovali spolužiačky z Francúzska a vraj bude v Beauxbatons nová riaditeľka. Konečne sa ozvali, však tu bývame už od konca Júna a teraz je posledný deň Augusta! Ani si na mňa nespomenuli. Vyhovárali sa na to, že vraj nemali naše telefónne číslo.
"Večerááá!" zakričala mama po anglicky zdola. Vzdychla som si a postavila som sa, lebo som doteraz sedela pri okne v mojej izbe. Zišla som dole drevenými schodmi a ocitla som sa v druhej časti mojej izby. Už nebola prázdna a pôsobila útulnejšie, ale aj tak by som ju hneď zamenila za Francúzsko. Otvorila som dvere, keď do mňa vrazila Claire, mladšia sestra. Tento rok je jej prvý v škole, tak ako bláznivá pobehovala po dome a balila sa. Ja som bola zbalená za desať minút.
Postavila som sa: "Nevieš dávať pozor?!" nahnevane som zvreskla.
Claire sa zasmiala a postavila: "Ale...."
"Gaya! Nenadávaj jej," prerušila ju mama z kuchyne, "poďte radšej jesť!" Claire zbehla dole do kuchyne a ja som ju nasledovala. Neviem ako Claire zvládne spať bez rodičov v izbe na internáte v tom Rokforte, keď už teraz musí mať izbu vedľa rodičovskej spálne.
Sadla som si za stôl, vedľa mňa sedela Claire, vedľa nej Jack a vedľa neho Amelie. Mama vždy chcela aby sme sedeli od najstaršieho po najmladšieho, aby ten starší mohol tomu mladšiemu pomáhať. To "pomáhanie" pochopili moji súrodenci ako ohadzovanie sa jedlom, strkanie si navzájom rúk do jedla a strkanie do seba. Mama predo mňa položila misu so šalátom, ktorý som si rýchlo nabrala a nastrkala do úst.
"Héj, berieš si príliš veľa!" okríkla ma Claire po francúzsky.
Chcela som jej niečo odvrknúť, ale vtedy si prisadol otec a s úsmevom nám pripomenul jeho žiadosť (po anglicky): "Hej, hej dievčatá. Viete ako sme sa dohodli, teraz sa budeme medzi sebou rozprávať po anglicky, aby sme sa naladili na anglickú náladu."
"Po anglickej nálade zrovna netúžim." zašomrala som, ale otec to zjavne nepočul.
Dopila som poslednú kvapku vody v pohári a postavila som sa, tanier aj pohár som dala do umývadla a chcela som znova utiecť do svojej izby, lenže ma zastavila mama.
"Počkaj, Gaya, sadni si späť." prevrátila som oči, otočila som sa a prišla som späť ku stolu. Keď som sa posadila a všetci dojedli, mama sa ozvala.
"Takže, zajtra je váš prvý veľký deň." mama sa otočila na mňa a Claire, ale svoje slová adresovala hlavne Claire.
"Zajtra nastúpite na novú školu s inou kultúrou. Nebojte sa, obe si rýchlo zvyknete..." pridal sa k nej otec a chytil ju za ruku. No ja som prestala počúvať. Dívala som sa síce na rodičov, ale myšlienkami som bola úplne inde.
Zachytila som iba poslednú vetu: "Takže zajtra o jedenástej vám odchádza vlak z nástupišťa deväť a trištvrte. Držte sa tam a niekedy napíšte, dobre?" ukončila svoj prejav mama a ja som mala nutkanie jej zatlieskať a spýtať sa, kde sa naučila tak dobre rečniť. Namiesto toho som prikývla a vytratila som sa do svojej izby.
Keď som vtedy večer zaspávala, rozmýšľala som nad tým, prečo práve vlakom. V Beauxbatons pre nás chodili koče. No, už s tým nič nespravím. Zajtra sa zjavím na nástupišti deväť a trištvrte s veľkým kufrom, snežnou sovou v klietke a rodinou a budeme exoti mesiaca. Budem sa cítiť veľmi... Počkať, nástupište deväť a trištvrte? Zrazu sa vo mne rozhorel malý plamienok nádeje, že je to celé vtip a zajtra sa vraciame späť.


Pokračovanie nabudúce...

5. Kapitola

20. dubna 2013 v 19:12 | Roxanne Maguire |  Moja tenisová sestra
Dobehla som do Centra a zbadala som Linn, ako stojí pri pulte a hryzie si nechty, nervózne vykúkala na ulicu. Zrazu pred Centrom zastali štyri policajtské autá, vybehli z nich policajti a vtrhli do Centra. Postavila som sa bližšie k Linn a prezerala si ich.
"Poprosím vaše občianske preukazy." prehovoril hrubým hlasom jeden z nich. Začala som sa hrabať v taške a modlila som sa, aby som ho tu mala. Po chvíli som ho vytiahla a ukázala policajtovi, ten si ho prezrel, potom si prezrel mňa (trochu dlhšie, ako mi bolo príjemné) a dal mi ho späť. Čakala som, že odíde, lenže on upriamil zrak na Linn a odkašľal si.
"Madam?" uprene jej pozeral do sklopených očí. Linn vytiahla občiansky a roztrasenou rukou mu ho hodila, on hozachytil a prezrel si ho. Zrazu dal nejaký pokyn ostatným, všetci presunuli ruky na vrecko, kde mali pištole, ale zatiaľ ich nevytiahli.
"Slečna... Linelle Graceová, je toto váš preukaz?" spýtal sa. Linn na neho nevraživo zazrela a prikývla.
"Budeme si vás musieť odviesť." občiansky zastrčil do vrecka a ja som vypliešťala oči na Linn - ona sa posunula bližšie k pultu.
"Nič som neurobila!" zahrmela.
"Ste obvinená zo zločinu distribúcie a užívania ťažkých drog." povedal policajt a vybral zbraň, rovnako ostatní.
"Urobme to tou ľahšou cestou." navrhol a posunul sa k Linn, zatiaľ čo ona sa rozplakala.
"Nič som neurobila!" začala kričať. Neviem, čo sa mi porobilo s hlavou, ale pohla som sa k nej a začala som ju hladkať po chrbte.
"Odstúpte sa, lebo vám nezaručím, čo sa môže stať." povedal mi policajt a ja som na neho nechápavo pozrela.
"Ale veď ona..." uvidela som Philla, ktorý som ktovie kedy pribudol spoza neho vykúkalo to dievča, ktoré som stretla pred chvíľou. Linn začala okolo seba mlátiť rukami a policajt ma od nej odstrčil. Linn sa s ním okamžite začala biť (nevedela som, že je taká dobrá bitkárka) a on sa ju snažil upokojiť, rozpažil ruky a mne vrazil rovno do oka. Zapotácala som sa od nich preč a priložila som obe ruky na oko. Tá bolesť sa mi šírila celým telom a mala som pocit, akoby mi niekto pichal od oka ihlou. Spadla som na zem a druhým okom som uvidela, ako sa všetci policajti vrhli na Linn, obkľúčili ju a nejako jej nasadili putá. Ona sa mykala a vrieskala, že je nevinná. Pomaly ju vyviedli von a pár policajtov odohnalo
ľudí, ktorí sa tu nahromadili okolo, preč. Prišiel ku mne Phill.
"Si v poriadku?" spýtal sa ma a jeho hlas ma hneď upokojil. Otvorila som druhé oko a pozrela na neho. Chytil ma za lakeť a pomohol mi postaviť sa. Pritúlil si ma k hrudi, hneď som zacítila vôňu jeho trička. Bolo mi oveľa lepšie, ale stále som si oboma rukami zakrývala jedno oko. Prišiel k nám policajt a pozrel na mňa.
"Je mi to ľúto, ale bránila si mi v tom," pozrel na Philla a to dievča, "musíte ísť s nami na stanicu na vypočúvanie." Phill so mnou pomaly vyšiel von a spolu, aj s tým dievčaťom sme nastúpili do policajného auta.

Pokračovanie nabudúce...

Facebook

5. ledna 2013 v 23:22 | Roxanne Maguire |  Blog
Dnes som bola na Facebooku a prezerala som si fotky jednej nemenovanej stránky. Medzi obrázkami, som objavila túto fotku a dosť ma nahnevala.





























A len tak, pre zaujímavosť, tu sú komenty:
Luk: asi su to 4 deti bez mamy Smějící se
Vladimír: slabý^^
Martin: Asi to bol otec Smějící se
Martina: Ti lidi tam lituju, ženy můžou být oblečené jenom takhle, nemůžou mít jiné oblečení. Moc vtipný to není.
Jan: :D:D:D
Jaroslav: To je hnusný
Klara: Smějící se
Radim: Mně to přide že je to sranda. hnusny to rozhodně neni Smějící se

Mne to nedalo a tiež som tam napísala koment.
Tu je: Toto je dosť úbohé. To, čo sa ženám deje v arabskom svete, nie je normálne, nie to ešte smiešne. Tam žena nie je nič, je menej ako špina, je to majetok muža. Majetok! (Nehovoriac o tom, že ak ženu znásilnia, nemôže nič povedať, lebo by jej povedali, že to je jej vina a v niektorých oblastiach, by ju možno aj ukameňovali. Napríklad, v Indii, si 80% mužov myslí, že znásilnenie je normálna vec.) A keď musia byť zahalené tak, že im neni vidno ani oči predstavte si, aké im musí byť v lete teplo. Na tomto, by sme sa nemali smiať, ale niečo s tým robiť. Vašu stránku mám rada, ale toto ste si mohli odpustiť.

Týmto článkom, som len chcela s vami zdielať hlúposť a nekorektnosť niektorých obrázkov na Fb.
Pretože, neviem ako vy, ale mňa takýto obrázok naozaj štve. Viem, som len teenagerka a o svete do kopy nič neviem, ale toto ma naozaj vytočilo. Keď je nejaký obrázok s vychudnutým dieťaťom, všetci dávajú lajky a píšu komenty, aké horzné to je, čo je pravda a aj s týmto sa musí niečo robiť. Na druhej strane, keď majú obrázok na ktorom, si robia srandu zo žien, zahalených do burky doslova až po uši, píšu komenty o tom, aký dobrý vtip a objaví sa len pár jedincov, ktorí majú zdravý rozum.

Kedy sa ľudia zobudia a zistia, čo sa deje okolo nich?! Kedy si uvedomia, aké hrozné veci sa dejú na svete?! Kedy konečne, prestanú počúvať rozprávky a daju si dole ružové okuliare?

Ďakujem, za prečítanie článku. Pekný deň, priatelia.
Rox.

2. Kapitola

27. prosince 2012 v 17:58 | Roxanne Maguire |  Ťažký život G.A. Loireovej
Otvorila som ľahké drevenné dvere a ocitla som sa v malej izbe. Bola do tvaru štvorca a po mojej pravej ruke sa nachádzalo väčšie biele okno, vedľa ktorého bola v rohu vstavaná menšia drevenná a samozrejme prázdna knižnica. Na kolmej stene sa nachádzalo ešte jedno biele okno so sklenenými dverami na balkón, z ktorého bolo vidno na krásny pozemok patriaci k nášmu novému domu.
Zamrzla som vo dverách a obzerala sa po celej izbe, takže tu budem žiť najbližšie roky.
"Dovolíš..." zašepkala mama a vytrhla ma z úvah o mojej novej izbe. Rýchlo som sa odstúpila a mama vošla do izby s krabicou vznášajúcou sa nad hlavou. Mierne samoľúbo sa poobzerala a otočila sa na mňa.
"Pekné, no nie?"
Pomaly som vošla a vzdychla som si. "Zase mám tú česť, mať najmenšiu izbu v tomto dome však?"
"Ale zlatko..." mama švihla prútikom a krabica pomaly klesala, "Toto je len jedna časť!" Prstom ukázala na dvere.
"Dvere?" nechápavom som sa spýtala. Mama prevrátila oči, prešla ku dverám a zatvorila ich. Za dverami sa skrývali zatočené drevenné schody kvôli ktorým, bola v stene na mieru vytvarovaná diera od stropu až po podlahu. Schody viedli niekam do podkrovia. Mama sa na mňa usmiala a naznačila mi, aby som po schodoch vyšla. S povzdychom som vyšla po schodoch a ocitla som sa v príjemnom šere, bolo do podkrovie. Steny boli s dervenným obkladom a na podlahe boli parkety, na strope boli dve strešné okná a po mojej pravej ruke bolo okno na celú stenu, vďaka čomu som videla na široké okolie, samá zeleň. Predo mnou už stála moja posteľ. Padla mi sánka, presne takúto izbu som vždy chcela.
"Ďakujem." priškrtene som povedala a s jemným úsmevom som sa otočila na mamu, aj ona sa usmiala.
"Vyberiem ti dole veci z tej krabice a ty si ich už zariaď ako chceš." Počula som, ako zišla dole schodmi a švihla prútikom na čo všetky veci vyleteli z krabice a bezpečne pristáli na zemi. Pomaly som prešla ku posteli bez prikrývky iba s matracom a dlaňou som prešla po jemnom poťahu na matraci. Ľahla som si na posteľ a vzápätí som začula, ako sem niekto ide. Posadila som sa a tašku, ktorú som mala doteraz zavesenú na pleci som dala na zem a znova som si ľahla. Počula som ťapkanie malých nôh smerom ku mne.
"Gayaaa... Ja chcem túto izbu!" sadla si ku mne na zem a rozplakala sa. Takto to bude celý čas, vzdychla som si a ignorovala som neustávajúci plač mojej malej sestry. Pohľad som zavŕtala do drevennej steny a rozmýšľala o mojej novej škole... Rokfort, či ako sa to číta... No, uvidíme...



Pokračovanie nabudúce...

1. Kapitola

27. prosince 2012 v 17:56 | Roxanne Maguire |  Ťažký život G.A. Loireovej
Narodila som sa ako najstaršia zo súrodencov mojej polo-indiánskej polo-muklovskej mame a anglickému čarodejníkovi. Preto mám aj také meno, Gaya (samozrejme ma tak volá len rodina). Ešteže, má na mojom mene zásluhy aj otec, ktovie akoby som sa volala potom. Adelaide, je celkom normálne meno keď sa pozriete na moje prvé. Vyrastala som na anglickom vidieku, no v mojich ôsmich rokoch sme sa presťahovali do Francúzska, Paríža. Keď som mala tri roky, narodila sa moja sestra, rok nato môj brat a keď som dovŕšila päť rokov, rodičia mi uštedrili ďalšiu sestru. V jedenástich rokoch som dostala pozvánku do francúzskej čarodejníckej školy Beauxbatons. Tento rok, tesne po mojich štrnástich narodeninách dostal otec skvelú ponuku na ministerstve kúzel v Anglicku a tak sme sa začali baliť a sťahovať. Po zdĺhavom dohadovaní a nakupovaní vecí som bola (aj s tou mojou bandou) konečne oficiálne zapísaná na Rokortskej škole čarodejníckej.
Teraz sedím na škatuli s mojimi vecami v našom prázdnom dome blízko pri Londýne a pozerám na biele prázdnotou zívajúce steny. Zrazu začujem za mnou známe kroky a na pleci pocítim maminu ruku.
"Chceš si vybrať izbu?" milo sa ma pýta.
"Je mi to úplne ukradnuté." nezúčastene odpovedám a pohľad stále upieram na biele steny.
"Ale, zlatko ja viem, že to bolo pre teba ťažké, ale musíš sa tým nejako vyrovnať. Tvoji súrodenci si už izby vybrali..."
"Mám potom na výber?" stavím sa, že si zobrali najväčšie izby a mne zostane niečo dva krát dva metre štvorcové. Ale je mi to jedno, chcem sa vrátiť do Francúzska!
"Neskáč mi do reči! Zlatko, poď neseď tu tak. Prosím. Stačí mi povedať ktorú chceš." ak jej to nepoviem teraz, bude tu stáť do konca sveta a prosiť ma, aby som jej povedala, akú izbu chcem.
Vzdychnem si a poviem: "Tak chcem tú, čo je najnižšie."
"Ale...miláčik...vieš...ju si už zobrala Claire a vieš, že musíme mať spálňu pri nej." ach, áno moja jedenásť ročná sestra sa stále v noci bojí, takže rodičovská spálňa musím byť pri nej.
"Tak chcem, nejakú čo je na strednom poschodí."
"Aha...zlatko...ona..."
"Je zabratá chápem. Je vôbec nejaká voľná?" stále bez pohnutia.
"No, jediná voľná je najvyššia." odpovedá mama a z vonku počuť rachot.
"Tak chcem tú..." ...a prečo si sa ma vôbec pýtala, keď sú už všetky obsadené? Dokončím už radšej v mysli.
"Tak poď zoberieme ti veci." hovorí mama veselým hlasom a ja zliezam zo škatule. Mama švihne prútikom a škatuľa na ktorej som pred chvíľou sedela sa zrazu vznáša vo vzduchu. Mama sa na mňa usmeje a chytí ma za ruku.
"No tak, už sa tak nemrač. Poď ukážem ti tú izbu." vyjdeme po dobre dlhých schodoch a mama celý čas niečo hovorí, no ja ju nevnímam lebo som zahĺbená do svojich myšlienok. Zrazu sa ocitneme pred drevenými dverami. Na to, za akú cenu to pýtali, je to poriadne starý dom. Mama sa vzrušene usmeje a slávnostným hlasom povie:
"A tu je tvoja izba." Chvíľu len tak na ňu civím a pohľadom preskakujem z dvier mojej izby na mamu, keď sa ona odstúpi a naznačí mi, aby som otvorila dvere. Ja sa nadýchnem a len dúfam, že tá izba bude aspoň taká veľká, aby som sa v nej mohla otočiť. Ruku položím na studenú železnú kľúčku a stlačím...

Pokračovanie nabudúce...

O čom je... Ťažký život G.A. Loireovej?

27. prosince 2012 v 17:53 | Roxanne Maguire |  Moje úlety
Ťažký život G.A. Loireovej, je príbeh na pokračovanie. G.A. Loireová je pubertiačka, ktorá žije vo svete Harryho Pottera. Rada by som upozornila na to, že G.A. žije síce vo svete v ktorom, žil aj Harry Potter ale je to až po rekonštrukcii Rokfortu. Takže ona osobne sa nikdy nestretla s Harrym, na Rokfort chodia už len jeho deti a tie sú už aj tak pred ukončením Rokfortu.