1. Kapitola

7. října 2012 v 0:51 | Roxanne Maguire |  Moja tenisová sestra
Vznášam sa nad slnečnicami medzi ktorými, uháňa vlak. Zrazu sa ocitnem v tom vlaku, ktorý je vnútri obrovitánsky. Je to veľká hala v ktorej, je nespočetné množstvo ľudí, ktorí sa hmýria a stále niečo šepkajú. Au! To bola moja noha. Namrzene pozriem na staršiu tetu s asi dvadsať centimetrovými podpätkami, ktoré som mala tú česť pocítiť na svojej nohe. Táto pani je zjavne veľmi vzrušená a na to, ako staro vyzerá, skáče ako malé dieťa a niečo si šepká s pánom vedľa nej. Pidimužík na pódiu, ktoré akoby zo Zeme vyrástol vraví, pardon, vreští aby ho bolo počuť: "A víťazom sa stáva..."
"Určite to bude tá gorila z Empire State Building..." počujem ľudí za mnou.
No pidimužík sa nenechá len tak prerušiť a tak piští: "A víťazom sa stáva..." pidimužík sa nadýchne a zvreští, "...Andrea Duprimová so zbierkou Gorila zo ZOO." Nastane hrobové ticho a všetci sa obzerajú, keď sa tá pani, ktorá mi stúpila na nohu pozrie na vizitku visiacu na mojom krku a šťuchne ma dopredu. Celá sa trasiem a stavím sa, že som červená ako paprika. Dotiahnem sa na pódium, po ceste dvakrát spadnem (nuž tá moja šikovnosť), čo vyvolá narastajúci hluk medzi ľuďmi, postavím sa k pidimužíkovi, ktorý mi podá cenu a zvreskne: "Gratulujem!" a od toho vrieskania odpadne. Zmätene sa poobzerám a zistím, že už stojím na červenom koberci a ľudia mi podávajú ruky. Práve otvorím ústa a chcem im všetkým vysvetliť, že ja som síce Andera Duprimová, ale nič také som nenapísala, že sa stal nejaký omyl, keď sa mi cena začne triasť v rukách a vydáva zvuk, silno pripomínajúci môj starý budík. "Cŕŕ-vŕŕ-cŕŕ-vŕŕ"
Otvorila som oči a zaklapla ošúchaný budík, ktorý vyzeral že ide vybuchnúť a z nejakého záhadného dôvodu som ho mala v rukách. Rýchlo som sa posadila a pretrela si oči. "Pol piatej? Čo sa tu deje?" zašepkala som do ticha.
"Ách, áno mení sa čas." aj som si odpovedala, ale tak či tak je to čudné no, u nás doma je čudné všetko.
Horko-ťažko som vstala z postele a odvliekla som sa k oknu. Vonku bolo podľa môjho otvoreného okna vlhko a zima, no svietilo slnko aj keď iba trošku, svietilo! Chvíľu som tam len tak stála a dýchala čerstvý vzduch, keď ma to ako-tak prebralo, zrak som odvrátila od okna do zrkadla. Odtiaľ na mňa civela polorozospatá postava, vysoká asi 178 centimetrov s hnedými, kučeravými vlasmi, ktoré jej padali na plecia. Jej chudá tvár sa medzi nimi pekne vynímala. Na tvári mala dve modrozelené oči, ktoré lemovali husté a dlhé mihalnice. Pod očami sa jej usadili dve ranné vrásky. Ako som sa pozerala do zrkadla, uvedomila som si, že som od mojej rodiny úplne odlišná. Ostatní štyria členovia sú všetci ryšaví, majú hnedé oči, neznášajú prírodu, šport je pre nich niečo ako tabu a už len pomyslenie na hlasnú hudbu ich znechucuje. A vďaka tomu, neviem kam vlastne patrím. Pretože doma sa necítim ako doma. Ale asi ma len naozaj pochytili tie tínejdžerské záchvaty.
S nádejou som sa došuchtala k počítaču a prezrela e-maily, s moju najlepšou kamoškou si dopisujeme cez e-maily ona sa totiž, preťahovala do Ameriky. Pod nápisom "Prichádzajúce e-maily" sa na mňa ale vyškierala veľká guľatá nula. Samozrejme, kto by mi písal okrem svedomitej a úprimnej Kay.
Pod nohy sa mi priplietlo niečo chlpaté a hrejúce. "Ach, dobré ráno Isabell," pozdravila som moju prítulnú mačku a zdvihla ju do náručia a poškrabkala za ušami, ona na odzdrav spokojne zapriadla. Volám ju aj "čierne zlato" je totiž, celá čierna, len konce labiek, uší a chvosta má biele. "Prekvapivé, však?" spýtala som sa ironicky.
" Nikto mi nenapísal." Vzdychla som a zatvorila e-maily, Bell sa mi súcitne hlavou oprela o hrudník a zamňaukala.
"Niekto tu je hladný, že?" s úškrnom som sa spýtala Bell a položila som ju na zem. O-pa-tr-ne som otvorila dvere a zbehla som po schodoch dole. Z kuchyne som si vzala dve konzervy a fľašu príjemne studenej vody z kohútika. Keď som vošla do izby a položila na zem všetok ten náklad, potichu som zavrela dvere. Bell sa vyvaľovala na mojej posteli, no upútala som jej pozornosť tým, že som jej do misky naložila veľkú porciu z konzervy a do druhej naliala vodu. Bell bola okamžite pri mne a dokonca sa zobudil aj môj verný Hovawart, pohladkala som ho po hlave: "Vstávaj Dannie." Aj jemu som dala jedlo a vodu do misiek a on mi za to vďačne olízal ruku. Postavila som sa a začala som v hlave počítať, koho mám ešte nakŕmiť... Andulkám, Fizzie a Lizzie dám jedlo neskôr, teraz by narobili taký hluk, že by sa všetci v dome zobudili a otec by ich, ako sa mi vždy vyhrážal, aj s klietkou vyhodil von oknom (raz to skoro spravil, odvtedy si dávam pozor). A rybám, dám jesť až poobede. Hodila som sa na posteľ a načúvala som zvukom, ktoré vydávali Bell a Dannie pri "raňajkách" a začala som cítiť známu úzkosť, takto sme zvukom načúvali s Kay keď ešte bývala v Anglicku. Doteraz si pamätám, ako sa smiala, keď som jej vysvetľovala, ako som prišla k toľkým zvieratám v jednej izbe. Mám ešte dvoch súrodencov, brata a sestru - Chrisu a Ducka (tak ich volám ja a ich to nesmierne vytáča). Keď mala Chrisa 9. narodeniny, vyprosila od rodičov čistokrvného Hovawarta... Samozrejme, že ho po dvoch týždňoch nechala sedieť do polnoci a našej studenej terase a bolo jej celkom jedno, čo s tým úbohým psom bude. Mne ho bolo ľúto, tak som si ho vzala do izby. Andulky a ryby, doniesol raz Duck zo školy. Zamenil ich za vzduchovú pištoľ a auto na ovládanie a stalo sa to isté ako pri Chrise. Isabell je asi jediná, ktorú som našla sama, vlastne...Ona si našla mňa. Sledovala ma od školy po obchod, pred ním na mňa počkala a potom so mnou šla až domov. Tam ma čakala až do noci. Keď som si bola istá, že všetci už spia vyšla som von a vzala som Bell do mojej mini ZOO.
Keď som tak rozmýšľala, prišla som na to, že veľmi veľa vecí som si musela zaobstarať sama. Napríklad oblečenie. Pokým, mali rodičia iba mňa, kupovali mi nádherné veci, no keď sa narodila Chrisa, všetko sa zmenilo. Obskakovali len ju a ja som dostávala veci po bratrancoch a sesterniciach. Potom som konečne začala pracovať v jednom malom obchode tu v meste a kúpila som si pekné oblečenie, mobil, počítač a MP3.
Zrazu zacinkal, môj mobil a pripomenul mi, že už je 6:20. Rýchlo som sa obliekla a zišla dolu do kuchyne. Nahádzala som do seba hrianky a zapila ich džúsom. Vybehla som po schodoch hore a schmatla kľúče, MP3, vodítko a Dannie ma poslušne nasledoval dole schodmi a von. Pripla som vodítko o jeho obojok a vybrali sme sa na každodenný ranný beh.
Vedela som celú cestu naspamäť: rovno pri Chesildene Avenue, kde bývam, potom doprava na Landford Way, okolo kostola Sv. Pavla, stále rovno po Landford Way - je to dlhá ulica; potom na Ferris Avenue... Keď ma z myšlienok vytrhol krik.
"Violetá! Okamžite zastaň!" Reflex mi napovedal, aby som zastala, tak som zastala obzerala sa. Ku mne bežala, svojím spôsobom bežala, zavalitá pani v stredných rokoch: "Kde sa túlaš? Odkiaľ máš toho psa? Tvoj papa ťa potrebuje a ty sa tu túlaš, ako taký girovago! Hneď naklusaj do domu!"
"Ale... ja... neviem..." zajakávala som sa a guča v hrdle mi rástla.
"Čo nevieš? Ako sa správať! To nevieš!" Začínala som sa báť, že ma tá pani udrie, keď z domu pri ktorom sme stáli vyšiel nejaký pán...

Pokračovanie nabudúce...
 


Komentáře

1 Archy Archy | Web | 20. října 2012 v 20:56 | Reagovat

Jéééé! Povídka byla takové příjemné zpestření večera :D. Líbilo se mi, jaká miniaturní ZOO se tam objevila. Navíc se mi tvá slovenština dobře čte a i přes drobné zádrhele v mé neznalosti jsem si kapitolku užila, jako kdyby byla česky :D Jen tak dále :D

2 Meggie Meggie | 21. října 2012 v 17:04 | Reagovat

Ďakujem, veľmi si to cením :))

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama