2. Kapitola

14. října 2012 v 19:02 | Roxanne Maguire |  Moja tenisová sestra
"Felicia, na koho tu tak krič... Violeta! Kde sa flákaš? V tomto meste sme len týždeň, mohla si sa stratiť!" Ja som stále mlčala, nedokázala som zo seba vydať ani hláska.
Zhlboka som sa nadýchla a priškrteným hlasom som povedala: "Prepáčte, ale ja Vás nepoznám."
"Nebuď papuľnatá, lebo dostaneš bocchino!" Hneď reagovala krikom pani a už ma tí ľudia (zrejme manželia) ťahali do domu, keď z domu vyšlo nejaké dievča. Dan sa mi začal motať pod nohami a skučal, tak som sa naklonila, aby som ho upokojila.
"Na koho to tu kričíte?! Chcete všetkých zobudiť?" počula som prehovoriť neznáme dievča, no hlavu som mala stále sklonenú.
"Violeta?" ozval sa pán nechápavo.
"Prosím?" podráždene reagovalo dievča, následkom čoho nastalo trápne ticho. Prvý sa znova ozval pán:
"Prepáč, že sme ťa vyrušili, ale neuveriteľne sa podobáš na našu dcéru." odmerane povedal a s pani uháňali do domu.
"To...to je v poriadku." vysúkala som zo seba, no oni už buchli dverami, len čo sa zavreli rýchlo som sa rozbehla, aby si to náhodou nerozmysleli.
Uf, takže teraz zabočím na Belmont Avenue, znova zabočím a potom rovno po Chesildene Avenue. Som doma.
Otvorila som dvere a naskytol sa mi veľmi tradičný a každé ráno sa opakujúci pohľad: Oco v košeli, trenkách a jednej ponožke, kričal, nadával a naháňal môjho brata Ducka s druhou ponožkou; Chrisa mrnčala, (poviem Vám, dosť nahlas) že sa minuli jej obľúbené cereálie a že teraz nemá čo jesť... a mama? Tá v župane a s natáčkami na hlave, skákala (zrejme od hnevu) po pohovke a vrieskala na ostatných, aby boli ticho, lebo pozerá svoj obľúbený ranný program: Dobré ráno! Zdraví vás Lence.
Buchla som dverami a len tak som ich sledovala, dôsledkom čoho mi začalo veľmi mykať kútikmi úst. Dannie sa mi krčil za nohami (to je ale hrdina!), keď si ma všimla mama (čo je vlastne niečo, ako zázrak, pretože pri nich by tam prešla aj banda lupičov a oni by si nič nevšimli) a povedala, vlastne zvreskla:
"Čo tu stojíš? Okamžite urob tvojim súrodencom raňajky a... Odnes toho prašivého psa hore!" od toho kriku, začala strácať hlas. Nemusela mi to hovoriť dvakrát, rýchlo som vybehla po schodoch (a len tak-tak som sa vyhla papuči mieriacej na Ducka) a dala som Dana do mojej izby. Rýchlo som pozrela na hodinky, bolo len 7:30, tak som si dala rýchlu sprchu a obliekla som sa.
Keď som zišla dole, bolo už 8:00, a verte či nie, dialo sa stále to isté ako, keď som prišla. Vzdychla som si a dala som sa do práce. Zobrala som misku, naliala do nej mlieko a nasypala prvé cereálie, čo som mala po ruke. Položila som ju na kuchynský stôl, protestujúcu Chrisu ("Fúj! Ja tieto cereálie nechcem!") som posadila na stoličku a strčila jej do úst lyžicu.
V tom, do mňa vrazil Duck, využila som to a vytrhla som mu smradľavú otcovu ponožku z ruky a dala som ju otcovi, ten niečo zamrmlal a odišiel. Duck si konečne sadol za stôl a hodil do úst chlieb, položený na stole, potom odbehol preč.
Vydýchla som si a oprela som o kuchynskú linku, keď Chrisa znova začala:
"Ja tieto cereálie nechcem! Daj mi iné! Fúj, ja ich nebudem jesť..." nedopovedala, lebo mama ju okríkla, nech už konečne je ticho. Chrisa ešte zjedla tri lyžice a potom sa záhadne vytratila na schodoch.
Mama vypla televízor a začala rozprávať o úžasnom Lencovi Bruceovi, ktorý moderuje: Dobré ráno! Zdraví Vás Lence! postavila s a prešla ku mne:
"Ten Lence je taký úžasný! Dnes bol v Afrike a pomáhal deťom! Potom ukazoval, ako sa varí niečo na r... On je taký sčítaný a..." pohľadom zastavila na mne a úsmev jej zamrzol.
"Kde si bola ráno?! Myslíš si, že ja to tu zvládnem sama a ty sa budeš niekde flákať?" pýtala sa vysokým hlasom.
"Bola som si predsa zabehať. Však to vieš, každé ráno chodím behávať."
"Čo ty a behávať?" spýtala sa, akoby som jej práve oznámila, že chcem byť medzi kandidátmi na Nobelovu Cenu (od toho mám ďaleko) a vybuchla smiechom.
Chcela som odísť, no v tom ma zastavila:
"Počkaj! Hi-hi-hi! Čakaj! Hi-hi-hi! Vezmi deti do školy." povedala stále sa smejúc a chytajúc sa za brucho.
"Čo, ale ja mám predsa tréning!" zúfalo som namietala.
Prestala sa smiať a skúmavo sa na mňa zahľadela, akoby sa snažila rozlúštiť, či klamem: "Čože? Aký?"
"No predsa tenis!"

Pokračovanie nabudúce...
 


Komentáře

1 Archy Archy | Web | 21. října 2012 v 18:26 | Reagovat

Jééé! Ta ranní hádka mezi dětmi a rodiči byla legendární, užila jsem si přečtení kapitolky a ještě jsem se pobavila :D Kdypak bude pokračování? :3 :D

2 Meggie Meggie | 21. října 2012 v 18:53 | Reagovat

Och, som rada, že sa ti páči :)) Pokračovanie už je, ale je dosť krátke... :/ Čoskoro bude druhé ;)

3 Meggie Meggie | 21. října 2012 v 18:53 | Reagovat

..teda ďalšie som myslela :D

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama