1. Kapitola

27. prosince 2012 v 17:56 | Roxanne Maguire |  Ťažký život G.A. Loireovej
Narodila som sa ako najstaršia zo súrodencov mojej polo-indiánskej polo-muklovskej mame a anglickému čarodejníkovi. Preto mám aj také meno, Gaya (samozrejme ma tak volá len rodina). Ešteže, má na mojom mene zásluhy aj otec, ktovie akoby som sa volala potom. Adelaide, je celkom normálne meno keď sa pozriete na moje prvé. Vyrastala som na anglickom vidieku, no v mojich ôsmich rokoch sme sa presťahovali do Francúzska, Paríža. Keď som mala tri roky, narodila sa moja sestra, rok nato môj brat a keď som dovŕšila päť rokov, rodičia mi uštedrili ďalšiu sestru. V jedenástich rokoch som dostala pozvánku do francúzskej čarodejníckej školy Beauxbatons. Tento rok, tesne po mojich štrnástich narodeninách dostal otec skvelú ponuku na ministerstve kúzel v Anglicku a tak sme sa začali baliť a sťahovať. Po zdĺhavom dohadovaní a nakupovaní vecí som bola (aj s tou mojou bandou) konečne oficiálne zapísaná na Rokortskej škole čarodejníckej.
Teraz sedím na škatuli s mojimi vecami v našom prázdnom dome blízko pri Londýne a pozerám na biele prázdnotou zívajúce steny. Zrazu začujem za mnou známe kroky a na pleci pocítim maminu ruku.
"Chceš si vybrať izbu?" milo sa ma pýta.
"Je mi to úplne ukradnuté." nezúčastene odpovedám a pohľad stále upieram na biele steny.
"Ale, zlatko ja viem, že to bolo pre teba ťažké, ale musíš sa tým nejako vyrovnať. Tvoji súrodenci si už izby vybrali..."
"Mám potom na výber?" stavím sa, že si zobrali najväčšie izby a mne zostane niečo dva krát dva metre štvorcové. Ale je mi to jedno, chcem sa vrátiť do Francúzska!
"Neskáč mi do reči! Zlatko, poď neseď tu tak. Prosím. Stačí mi povedať ktorú chceš." ak jej to nepoviem teraz, bude tu stáť do konca sveta a prosiť ma, aby som jej povedala, akú izbu chcem.
Vzdychnem si a poviem: "Tak chcem tú, čo je najnižšie."
"Ale...miláčik...vieš...ju si už zobrala Claire a vieš, že musíme mať spálňu pri nej." ach, áno moja jedenásť ročná sestra sa stále v noci bojí, takže rodičovská spálňa musím byť pri nej.
"Tak chcem, nejakú čo je na strednom poschodí."
"Aha...zlatko...ona..."
"Je zabratá chápem. Je vôbec nejaká voľná?" stále bez pohnutia.
"No, jediná voľná je najvyššia." odpovedá mama a z vonku počuť rachot.
"Tak chcem tú..." ...a prečo si sa ma vôbec pýtala, keď sú už všetky obsadené? Dokončím už radšej v mysli.
"Tak poď zoberieme ti veci." hovorí mama veselým hlasom a ja zliezam zo škatule. Mama švihne prútikom a škatuľa na ktorej som pred chvíľou sedela sa zrazu vznáša vo vzduchu. Mama sa na mňa usmeje a chytí ma za ruku.
"No tak, už sa tak nemrač. Poď ukážem ti tú izbu." vyjdeme po dobre dlhých schodoch a mama celý čas niečo hovorí, no ja ju nevnímam lebo som zahĺbená do svojich myšlienok. Zrazu sa ocitneme pred drevenými dverami. Na to, za akú cenu to pýtali, je to poriadne starý dom. Mama sa vzrušene usmeje a slávnostným hlasom povie:
"A tu je tvoja izba." Chvíľu len tak na ňu civím a pohľadom preskakujem z dvier mojej izby na mamu, keď sa ona odstúpi a naznačí mi, aby som otvorila dvere. Ja sa nadýchnem a len dúfam, že tá izba bude aspoň taká veľká, aby som sa v nej mohla otočiť. Ruku položím na studenú železnú kľúčku a stlačím...

Pokračovanie nabudúce...
 

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama