Prvá časť článku - Obrana

1. června 2013 v 17:46 | Roxanne Maguire |  Blog
Pamätám sa, keď som bola na prvom stupni (mohlo to trvať až po šiestu triedu) a spolužiaci nadávali nejakému dievčaťu a chlapec sa ho zastal (alebo naopak, ako v mojom prípade), hneď spolu "chodili" a všetci ich spájali a hneď museli byť "do seba", aj keď sa vôbec nemuseli mať radi.
Toto som vždy zo srdca neznášala. Bola som vážne šťastná, keď to celé v šiestej triede nejako utíchlo. Ja totiž neznášam nespravodlivosť a keď niekoho urážajú. Konečne som si mohla hájiť svoje práva a pomáhať ostatným, keď im nadávali. Bola som vážne nadšená.

Lenže potom sa to zmenilo na niečo horšie. Vždy keď som sa niekoho zastala bolo mi hneď nadávané do advokátov a že sa nemám do všetkého starať. Prečo by som nemohla? Nie je to predsa moja vec? Ja sa môžem a budem starať do toho, keď niekoho urážajú a ďaľšie nadávky mi v tom nezabránia! Predsa keď niekto uráža moju kamarátku, alebo spolužiaka, ktorého zrovna nemusím a oni sa nevedia brániť, tak sa nebudem nečinne prizerať ako to (bohužiaľ) robí väčšina ľudí! Alebo (čo je ešte lepšie) nebudem sa predsa na tom smiať! Ako sa musí ten človek citíť? A najväčší paradox na tom je, že tí, ktorí nám vždy narobia najviac problémov sa vždy oháňajú a všetkým nadávajú do sprostých.


Mala som takého spolusediaceho. Stále sa vysmieval z jedného chalana v našej triede (ktorý mimochodom bol černoch) a keď som sa ho spýtala, prečo to robí, dostala som odpoveď:
"Lebo on je sprostý."
"A prečo si usúdil, že je sprostý?" pokojne som sa ho spýtala, ale vnútri som vybuchovala - áno, viem dobre skrývať svoje pocity.
"Lebo má zlé známky." odpovedal (toto bolo mimochodom v ôsmej triede).
"Ale však ty ich tiež nemáš nejaké skvelé, teraz ti ja môžem nadávať, že si sprostý?" spýtala som sa.
"Hej, môžeš. Ale ja sa aspoň snažím, on sa ani nesnaží."
"A ako to môžeš vedieť?"
"...." bez odpovede.


Po tomto rozhovore som mala také nervy, že to tu neviem ani opísať. Jednoducho ma to hnevá, keď sa niekto takto správa. Raz mi jedna učiteľka povedala:
"Vyrovnaj sa a usmievaj sa. Už s tým nič nespravíš. Nespravodlivosť tu je a vždy bude." ale ja sa s tým proste neuspokojím. Ak niečo môžem spraviť, aby bola aspoň aká-taká spravodlivosť v mojom okolí, nenechám to tak!



Neviem kedy presne to moje obraňovanie začalo. Neviem kedy začal ten môj pocit nespravodlivosti sveta a tá moja snaha o demokraciu. Možno to bolo pubertou, ktorou som ešte stále neprešla. Možno to začalo vtedy, keď som si začala vytvárať vlastné názory na veci. Možno to bolo vtedy, keď som si pozrela film The Help, Forresta Gumpa, alebo King's Speech.

Nezabudnite si prečítať druhú časť článku - Puberta vôbec (o týždeň).
 


Komentáře

1 lilylunapotter lilylunapotter | Web | 6. června 2013 v 19:32 | Reagovat

Musím s tebou souhlasit. A je až neuvěřitelné, na co se ti lidi vymlouvají. Jinak máš můj obrovský respekt. Proč neudělat svět hezčím, že? :)

2 Rox Rox | Web | 6. června 2013 v 23:04 | Reagovat

Oh, ďakujem. :) Ani nevieš ako si mi zlepšila náladu. Som rada, že v tom nie som sama.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama